Prečo som odišla do Prahy?

Niekedy keď si človek myslí, že má za sebou vyriešené najväčšie životné rozhodnutie a dá sa ako tak do pohody, príde ďalšie a možno ešte ťahšie ako predtým. Opustiť vysnívaný domov, svoje milované mesto a miesto kde sa mu pracovne darí bol (a asi stále je) tvrdý oriešik aj pre mňa. Chýbajú mi moji priatelia, ten pocit keď idem po Starom meste v Bratislave a stretávam známych. Chýba mi pocit domova, moja mačka, môj hood. A aj keď si stále opakujem slová mojich ľudí aká som silná žena, vždy keď sa do Bratislavy vrátim tak sa hystericky rozplačem (môj nový zvyk, haha). Ale…

Čo mi pomáha je, že som našla ďalšie miesto, ktoré sa po Bratislave stáva ďalšou láskou a tým je Praha.

Už to je cez mesiac, čo som si dohodla bývanie na pár týždňov u kamaráta, kúpila si lístok na vlak a zbalila som si do požičaného kufra najdôležitejšie veci. Niekoľko rokov som sa pohrávala s myšlienkou odísť na chvíľu do Prahy ale nebolo to nikdy mojim cieľom takže som to neriešila. Až toto leto mi túto myšlienku vnukla kamarátka na káve U Králička a ja som si uvedomila, že vlastne nemám nad čím premýšlať. Vyskúšam, uvidím. Žiadne našetrené peniaze, žiadne dohodnuté joby, v hlave strach či to má zmysel ale išla som do toho.

Nebudem tvrdiť, že začiatky boli ľahké. Našťastie mi k dobrej nálade prispelo leto na Letnej, dobrí ľudia na byte a pocit, že v Bratislave na mňa myslia a veria vo mňa. Trošku zúfalosti na konci môjho pobytu u kamaráta mi dopomohlo k tomu aby som si rýchlo zohnala podnájom. Áno, trošku som to flákala. Ale to som ja, pokiaľ mi nehorí deadline, nedokopem sa k tomu. A tak som išla v posledné dni na obhliadku, prehovorila budúcu spolubývajúcu nech mi prenechá jej väčšiu izbu a ihneď som to zobrala. Holešovice som vôbec nepoznala ale som za ne strašne rada. Kľud v uliciach, staré továrne naokolo majú svoje čaro a prístav pri byte je na chill ako stvorený. Už si iba zaobstarať nábytok a bude to tu čarovné pretože západ slnka z môjho okna je proste okúzľujúci.

No a po dnešnom telefonáte ráno kedy mi volalo neznáme číslo (čo väčšinou nezdvíham) ale dnes som to dala, mám aj pocit, že už nebudem stratená ani vo fotení. Mám pocit, že sa opakuje história keď som sa pred rokom rozhodla živiť iba fotografiou a dostala som sa k dream jobu, ktorý doteraz milujem. Po pár foteniach sa ku mne dostala aj tu vysnívaná ponuka a aj keď mám rešpekt a strach či to zvládnem, strašne sa z toho teším a verím znova v samú seba. Všetko to nejak do seba zapadá a viem, že to tak má byť. Mávate aj vy takéto pocity? Že aj zlé veci sú vždy na niečo dobré a posúvajú nás dopredu?

 

 

18. júla 2017
3. decembra 2017

RELATED POSTS

2 komentáre

  1. Odpovedať

    Shin

    22. novembra 2017

    Ty fota kčlánku jsou super.. 🙂

    • Odpovedať

      jedzamiluj

      25. novembra 2017

      Dakujem 😉

LEAVE A COMMENT