Maličkosti

Posledné dni uvažujem nad tým, že som v živote zabudla na jednu veľmi dôležitú vec. Musím sa priznať, že vždy som bývala skôr skrblík ako človek čo rozhadzuje. Na všetkom som šetrila, nikam som nechodila pretože mi prišlo zbytočné utrácať. Potom sa niečo zlomilo, asi to začalo v období keď som začala žiť na vlastnej nohe. Sem tam som zašla do kaviarne na čaj, občas aj pracovať mimo domu na obed, začala som viac mínať na kvalitnejšie potraviny. Posledné mesiace v Bratislave som peniaze úplne prestala riešiť, raňajky v meste neboli ničím výnimočným, káva za 3 eurá každodenná realita, dopriala som si na čo som mala chuť.

Tento článok nie je ale o peniazoch, tie boli a budú. Je o tom, že tým, že som si všetko dopriala hneď a zaraz, prestala som si vážiť okamžiky a maličkosti, ktoré ma tešili. Nedeľný brunch by sa mal naozaj konať iba v nedeľu. Niektoré veci si treba naozaj zaslúžiť a nebrať ich ako samozrejmosť, ktorú si doprajem keď si zmyslím.

Chýbaju mi chvíle pre seba, keď si kúpim dobrý magazín alebo knihu a doma v kresle pri čaji si ich prečítam. Ako jednu z najväčších pamiatok na časy zo školy si pamätám ako som vždy utekala po dostaní vreckového do stánku, kúpila som si Bravo Girl, Colu a chipsy. Odhliadnuc od toho čo za blbosti som si nakúpila to bola jedna z vecí, na ktorú som sa celý ďalší mesiac tešila a tento pocit mi chýba. Seriály sa už nepozerajú mesiace ako kedysi ale potrebujem ich mať prebehnuté najlepšie za jeden deň. Rýchle potešenie, ktoré takisto rýchlo ale pominie tak potrebujem ďalšie. Ja by som však túžila aby ma znova robil šťastnou jednoduchý život.  Nečakať stále na nečakané situácie a prekvapenia ale byť spokojná s tým čo mám v tomto okamžiku.

Dlho si už nevarím domáce jedlo na obed pretože však sa najem vonku. Vyhováram sa na malú kuchyňu ale je za tým iba moja pohodlnosť. Síce nemám vďaka mojej práci stereotypný život, netrávim v práci 8 hodín ale niekedy mi chýba pravidelnosť vo veciach, ktoré robím. Chýbajú mi sobotňajšie doobedné upratovania a nákupy a nedeľný odpočinok, pretože si ho doprajem kedy chcem. Chýba mi pripraviť  si dobré jedlo a dať si k nemu pohár vína. Prestala som si také veci vážiť a v takej chvíli si uvedomím, že všetkého (aj dobrého) sa dá presýtiť.

A tak posledné dni trávim väčšinou doma, snažím sa to tu pomaly zútulňovať pretože pocit domova je to najdôležitejší pre osobnú pohodu. Snažím sa upokojiť, pretože som niektoré veci riešila veľmi emotívne, raz som bola hore, raz dole, učím sa. A myslím, že sa mi darí. Vonku býva tma, tak si zapálim sviečky a pracujem, počúvam dobrú hudbu.  Teším sa z toho, že na mňa niekto myslí. Teším sa z toho, že keď mi nie je dobre, mám ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť. Nečakám na to, že budem šťastná až keď dosiahnem určitú métu. Nikdy to nevyšlo. Áno, aj ja mám svoje sny, svoje ciele ale viem, že sa nemôžem na ne upínať a ich splnenie ma neurobí do konca života šťastnou.

A tak si vážim chvíle s ľudmi, spontánne výlety, zimné prechádzky, úprimný smiech, úprimné objatia. Snažím sa venovať tým, ktorí o to naozaj stoja a som za nich vďačná. Pretože všetko omrzí a keď sa v živote nedarí, myslím iba na oporu a nie na novú mikinu alebo drahú večeru, ktorú som si dopriala minulý týždeň. Všetko je u mňa o láske a milovaní.

 

 

 

10. decembra 2017

RELATED POSTS

LEAVE A COMMENT